Práca v zariadeniach pre seniorov si vyžaduje odhodlaných ľudí

Keď už človek na sklonku života nemá toľko síl, aby trávil dni bez pomoci iných, rodina sa často obráti na zariadenie pre seniorov. Tie prežívali teraz tvrdé časy, pretože pandémia sa nevyhla ani im. Ak sú však v ich vedení skúsení odborníci, dokážu prejsť aj cez takéto zložité obdobie. Nasledujúce tri príbehy dokazujú, že sa to dá.

Všetky tri zariadenia majú spoločné jedno – v niektorej fáze im pomohla s financovaním Slovenská sporiteľňa, či už išlo o rozšírenie kapacity zariadenia, alebo o pomoc pri jeho rozbehu či prevádzke.

Dvom zo zariadení sa zatiaľ podarilo zvládnuť pandémiu bez toho, aby u nich niekto ochorel na covid. V treťom domove seniorov sa síce covidu nevyhli, ale vďaka prísnemu režimu a ochote ísť na hranice ľudských možností nákazu zvládli. Ako sa im podarilo prejsť týmto náročným obdobím?

Klienti sú ako jedna rodina

„Vždy na jeseň nasadzujeme klientom vitamíny C a D. Možno aj to prispelo, že sa nám zatiaľ covid vyhol,“ uvažuje Eva Maráková, zástupkyňa riaditeľa v neziskovej organizácii Annamaria. 

„Keď začínala pandémia, hneď som do oboch zariadení, ktoré prevádzkujeme, nakúpila žiariče a pravidelne sme ich používali. K tomu treba pripočítať aj kus šťastia, v našom prípade spočíval v tom, že žiadny z našich klientov nemusel ísť do nemocnice,“ spomína Eva Maráková.

Mohlo by sa zdať, že vyhnúť sa nemocnici nemusí byť problém, v prípade starších ľudí to však nie je také samozrejmé. Vzhľadom na vek a rôzne zdravotné problémy je pobyt v nemocnici u nich pomerne častý. V prípade pandémie môže byť tento fakt kľúčovým z hľadiska šírenia vírusu.

„Kolegovia mi na seminároch hovorili, že ich klienti často dostali covid už v sanitke. Neviem, čo je na tom pravdy, ale asi je to hlúposť, ja zo zásady prevážam klientov na ošetrenie vlastným autom. Takže pokiaľ som ja alebo kolegovia negatívni a používame ochranné prostriedky, tak klienti sú relatívne v bezpečí,“ hovorí Eva Maráková. Aj príbeh s autom pekne ilustruje, ako sú zamestnanci seniorských domov previazaní s klientmi – neraz sú si bližší ako príbuzní. 

Pani Eva Maráková je ukážkový prípad takéhoto prístupu. Auto na prevoz klientov na ošetrenie začala používať už dávnejšie, pretože sa jej viackrát stalo, že klient bol po ošetrení vybavený, ale dve – tri hodiny musel čakať na sanitku. „Raz ma to už tak nahnevalo, že som zobrala auto a prišla som si klientov zobrať. Odvtedy to robíme tak. Ja vnímam klientov ako svojich starých rodičov. Načo budú čakať u lekára, keď sú vybavení?“ uvažuje nahlas.

Pri rozhovore o pandémii ťažko obísť tému vakcinácie. Eva Maráková hovorí, že vakcinácia u nich v zariadení nikdy nebola problém, pretože všetci klienti chápali jej prínos. Ťažšie bolo obmedzenie návštev. Najmä zo strany rodín, ktoré nechceli rešpektovať prísne opatrenia a hnevali sa, keď sa zmenil režim návštev.

Nie je veľa ľudí, pre ktorých je starostlivosť o seniorov vysnívanou kariérou, u Evy Marákovej to tak však naozaj bolo. Na to, že by sa chcela starať o seniorov, prišla už pred dvadsiatimi rokmi. 

„Napadlo mi to, keď mal môj syn dva roky a ja som bola na materskej. Dovtedy som robila v nemocnici, ale vedela som, že sa tam už nechcem vrátiť. Preto som rozmýšľala, čo by som chcela robiť ďalej. Vtedy som prišla na to, že sa chcem venovať starším ľuďom. Vždy som ich totiž mala veľmi rada, rozumela som si s nimi a dobre som sa pri nich cítila. Neskôr som odišla do zahraničia, a keď som sa pred siedmimi rokmi vrátila, dostala som možnosť splniť si sen. Zhodou rôznych okolností sme sa dostali k voľnému rodinnému domu. Vtedy som si uvedomila, že mám konečne šancu zriadiť v ňom zariadenie pre seniorov,“ spomína na začiatky.

Pani Maráková si podala žiadosť o licenciu, najskôr pre 12 ľudí. Čakala na ňu rok. Potom zvýšila kapacitu zariadenia na 14, na 18, a ani to nestačilo. Na ďalší rozvoj však potrebovala financie. V tom čase nebolo na trhu veľa možností, ako by zariadenie pre seniorov mohlo získať investíciu alebo úver, hoci už mala vyhliadnutý ďalší dom, v ktorom by mohla otvoriť ďalšie zariadenie.

„Zhodou mnohých okolností som sa dostala k Richardovi Feketemu zo Slovenskej sporiteľne, ktorý rieši financovanie podobných prípadov. Predstavila som mu projekt a výsledkom našich stretnutí bol úver, ktorý som použila na rozšírenie našich služieb o ďalšie zariadenie pre seniorov. Ten už má kapacitu 40 klientov, v súčasnosti máme stále ešte zopár voľných miest,“ hovorí s úsmevom Eva Maráková.

Takto si pani Maráková splnila svoj sen a dôkazom kvalitnej starostlivosti je skutočnosť, že klienti u nej zostávajú roky. „Máme viac prípadov, keď k nám priniesli klientov vyslovene na krátke obdobie, pretože sa čakalo, že pre vážny zdravotný stav nebudú žiť dlhšie ako pár mesiacov. Podarilo sa nám ich vypiplať tak, že už sú u nás niekoľko rokov. A ich rodiny žasnú, ako je to možné,“ usmieva sa.

Podľa pani Marákovej je dôležité, že klientov berú ako vlastných starých rodičov. „Aj keď máme ležiacich pacientov, nechceme, aby iba ležali v posteli. Vozíme ich von, aby mali kontakt s okolím a ľuďmi, kreslíme s nimi, chodíme s nimi na prechádzky. Keď sa dá, aj na výlet ich zoberieme. Klienti sú potom pozitívne naladení, majú chuť žiť, tešia sa na každý deň, sú zvedaví, čo ich čaká. Takýto prístup urobí veľmi veľa. Ak by ste sa ma opýtali, čo je v živote podstatné, tak asi tešiť sa na každý deň,“ zamýšľa sa Eva Maráková.

Veľké srdce, prísny režim

Marek Srňanský, riaditeľ neziskovej organizácie LaVieNa, má síce veselý úsmev, ale keď raz niečo povie, tak to platí. Nezvyčajná kombinácia, ktorá v sebe spája veľké srdce a disciplínu vojaka. A to doslovne, pretože Marek v minulosti pracoval v ozbrojených silách.

Neskôr sa venoval marketingu, skúsenosti z manažmentu potom zúročil pri manažovaní dvoch denných stacionárov pre seniorov v Košiciach, až dostal možnosť prebrať krachujúce zariadenie pre seniorov. Hrozilo, že seniori skončia na ulici. Marek Srňanský však situáciu zvrátil, zariadenie oživil, a dokonca služby rozšíril. 

„V roku 2018 nás oslovili bývalí majitelia objektu – Komunita sestier uršulínok, či by sme nedokázali zariadenie zachrániť. Dnes môžem povedať, že sa nám to podarilo, dokonca sa k nám vrátili aj klienti, ktorí predtým odišli. V tom čase nám veľmi pomohla Slovenská sporiteľňa, pretože nám financovala odkúpenie objektu. Máme plány aj na ďalšie rozšírenie o dvadsať ľudí, len teraz nám do toho prišla pandémia,“ sumarizuje v skratke ich príbeh Marek Srňanský.

Nedá mu nespomenúť aj priateľku Lenku Kovaľovú, garantku sociálnej práce zariadenia. „Ona je anjelom celého zariadenia, bez ktorej by to sám nezvládol. Patrí jej za to obrovská vďaka,“ hovorí Marek Srňanský.

Aj jeho zariadeniu sa podarilo vyhnúť covidu. Uvažuje, že je to asi aj preto, že zariadenie riadi pevnou rukou. „Filozofia našich zariadení je, že fungujeme ako jedna rodina. Zamestnanci aj klienti. Často im pomáhame riešiť aj rodinné problémy. Ale keď je to nevyhnutné, treba byť aj prísny. V prvej vlne covidu sme mali opatrenia nastavené veľmi prísne a rodiny klientov to brali rôzne. Musel som často byť za toho zlého a veľa vysvetľovať. A trvať si na svojom, keď si rodina chcela príbuzného zobrať len na sviatky. Pretože to nebolo len o ňom, v zariadení žilo ďalších 40 ľudí, ktorí sa mohli od neho nakaziť,” hovorí Marek Srňanský. Dodáva, že zrejme aj vďaka tomu sa vyhli covidu úplne a stali sa tak jedným z mála zariadení na východnom Slovensku, ktoré sa môže pochváliť niečím takým. 

„Príbuzní, ktorí to nechceli akceptovať, neskôr prišli a poďakovali sa, keď videli, aká je situácia. Samozrejme, že to bolo a je ťažké. Nielen pre rodiny, aj pre nás, pretože sme museli byť v práci na úkor vlastných rodín. Nahrádzame rodinu našim klientom a trvá to už druhý rok. Vianoce, Mikuláš, meniny, narodeniny, všetky oslavy robíme v rámci zariadenia. Gratulácie, básne, piesne. Tak, ako keby mali oslavu naozaj doma. Pozrite na náš Facebook,“ vyratúva, čo všetko obnáša, ak riadite zariadenie pre seniorov.

Práca v zariadeniach pre seniorov ide často na úkor vlastného súkromia. Marek Srňanský s priateľkou Lenkou sú v podstate v práci nonstop, 24 hodín denne. „Máme podelené činnosti, aby sme to zvládali. Vždy, keď máme chvíľku súkromia, čo je málokedy, si povieme, že úsilie, čas a energia, ktorú tejto práci venujeme, sa raz vráti, aj keď v inej forme. To sa nám už veľakrát potvrdilo, keď sme potrebovali pomoc v tých najťažších chvíľach, aj napríklad cestou Slovenskej sporiteľne. Odriadiť a manažovať takéto zariadenie si vyžaduje od človeka nielen zmysel pre túto prácu, ale aj obrovský stupeň empatie, veľa obetovania a odhodlania dať do toho všetko, pokiaľ chceme, aby to fungovalo najlepšie, ako chceme,“ hovorí Marek Srňanský. 

Spomína, že počas najsilnejšej vlny pandémie mali ich zamestnanci zbalené tašky s vecami pre prípad, že sa v zariadení vyskytne covid. V takom prípade by museli všetci, čo boli v tom čase v zariadení, zostať v uzatvorenom zariadení dva týždne v karanténe, a to vrátane zamestnancov. Našťastie k tomu nedošlo. Mnohé to však vypovedá o tom, aké ťažké je dnes nájsť ľudí, ktorí sú ochotní v domovoch pre seniorov pracovať.

„Dnes si veľa ľudí urobí kurz pre opatrovateľky len preto, aby mali papier. Ale ja si už na pohovoroch vyselektujem ľudí, keď sa s nimi prvý raz rozprávam. Dievčatá sa smejú, že keď mali nastúpiť do roboty, báli sa, že ich čaká veľmi prísny šéf, a potom hovoria, že už by neodišli. A naopak, často vidím, že noví ľudia na to majú, hoci nemajú kurz. Vtedy im povieme, aby si urobili kurz, že ich potom zamestnáme... Osobne by som povedal, že 70 percent ľudí, ktorí prešli cez naše pohovory, sú pre túto prácu nepoužiteľní. Preto si vážim zamestnancov, ktorých mám. U nás je totiž klient na prvom mieste, človek musí pre túto prácu žiť. Od toho sa odvíja celé naše fungovanie, pretože v prvom rade musia byť spokojní naši klienti,“ vysvetľuje Marek Srňanský. Tieto hodnoty dal aj do názvu občianskeho združenia LaVieNa – láska, viera, nádej.

Kríza príde, aj keď ste pripravení

Renáta Horváthová spolu s manželom prevádzkujú Dom sociálnych služieb v Kráľovskom Chlmci. S financovaním jeho rekonštrukcie tiež pomohla Slovenská sporiteľňa. K starostlivosti o seniorov priviedla manželov svokra Renáty Horváthovej. To ona založila zariadenie pre seniorov, no choroba ju v jej aktivite zastavila a vtedy začali riešiť, čo ďalej.

„Ja som pracovala v domove dôchodcov, manžel robil síce niečo iné, ale napokon sme sa rozhodli, že budeme v prevádzkovaní zariadenia pokračovať. Potrebovali sme však celé zariadenie rekonštruovať, pristavať ďalšiu časť. Keďže toľko vlastných peňazí sme nemali, pomohla nám Slovenská sporiteľňa, ktorá má program pre neziskové organizácie,“ spomína Renáta Horváthová.

Za viac než desaťročie, počas ktorého sa zariadeniu venujú, sa zmenila aj povaha ich práce. Spočiatku mali najmä zdravých klientov – seniorov, ktorí len potrebovali nájsť pokojné miesto, kde stráviť starobu. Dnes majú aj klientov, ktorí sa o seba sami nedokážu postarať a sú pripútaní na lôžko. 

„Tým sa zmenila aj povaha práce a to, čo vyžadujeme od zamestnancov. Kedysi išlo najmä o bežnú sociálnu starostlivosť, aktivity pre klientov. Dnes už je to viac aj o ošetrovateľskej starostlivosti,“ ozrejmuje Renáta Horváthová a dodáva, že preto je veľký problém nájsť personál, ktorý prácou aj žije. 

Má však v sebe kus optimizmu, pretože pandémia okrem problémov priniesla aj to, že veľa skúsených a šikovných opatrovateliek sa vrátilo zo zahraničia a teraz si hľadajú prácu na Slovensku. „My sme mali na zamestnancov aj trochu šťastie. Klobúk dole pred tým, čo si prežili za posledné dva roky,“ uvažuje Renáta Horváthová. Jej zariadenie totiž okúsilo aj situáciu, ktorú zažila väčšina seniorských domov – napriek prísnym opatreniam a krízovému plánu sa u nich vyskytol covid a nakazili sa postupne všetci klienti. 

„Preto hovorím, že klobúk dole pred zamestnancami, ktorí stále vládzu, pretože už musia byť extrémne vyčerpaní. Mali sme po výskyte covidu prísnu karanténu, neustále sme museli meniť služby podľa toho, kto mohol pracovať a nebol pozitívny. Aj keď sme mali pripravený krízový plán, na niektoré veci nie ste nikdy pripravení. Keď to príde, musíte robiť, čo treba, pretože niektoré veci jednoducho nenaplánujete,“ hovorí Renáta Horváthová a opisuje, ako sa z manažérky zariadenia pre seniorov musela zmeniť na krízovú manažérku. Ale aj to si táto práca vyžaduje, pretože problémy za riaditeľa zariadenia nevyrieši nikto.

Pani Horváthová ochorela spolu s manželom, ale aj tak museli z domu koordinovať fungovanie zariadenia. „Jediné šťastie je, že sme to zvládli aj bez pomoci intervenčného tímu, ktorý bol pripravený k nám poslať dobrovoľníkov,“ dodáva.

Keď príde reč na ľudskú stránku tejto práce, smutne povie, že sú aj príbuzní, ktorí klientov neprídu pozrieť, ani keď sú už návštevy povolené. Radšej len zavolajú, alebo sa s blízkymi spoja cez videohovor. Aj ona, podobne ako jej kolegovia, potvrdzuje, že starostlivosť o seniorov je z veľkej časti o fungovaní ako vo veľkej rodine. O svojich klientoch často vedia viac než ich najbližší.

Do budúcnosti premýšľa o ďalšom rozšírení zariadenia, pretože záujem by bol, aj financie by sa zrejme dali získať. Podľa nej je najťažšie nájsť ľudí, ktorí sú tejto práci oddaní. „My s manželom tou prácou v podstate žijeme. Prídeme domov a ešte riešime veci, ktoré je potrebné dokončiť. Zďaleka to nie je nejakých osem – deväť hodín, ktoré si odrobíte a máte voľno,“ vysvetľuje. Aj preto starostlivosť o seniorov ťažko zaradiť ako zamestnanie. Ide skôr o poslanie, ktoré človeku presne ukáže, čo je v ňom. 

Ste neziskovka alebo sociálny podnik a máte merateľný pozitívny sociálny vplyv na spoločnosť? Zapojte sa do Programu pre neziskové organizácie a subjekty sociálnej ekonomiky a usmerníme vás. ako získať vhodné úverové financovanie na zefektívnenie vašej činnosti, preklenutie obdobia nedostatku financií a zväčšenie vášho dosahu.