Každá žena má svoj Everest. Lucia Janičová nabrala odvahu a skúsi naň vystúpiť

LUCIA JANIČOVÁ je rodená Prešovčanka, momentálne žijúca horolezeckou výzvou – vystúpiť na Mount Everest. V prípade úspechu bude prvou Slovenkou, ktorá sa postavila na vrchol najvyššej hory sveta.

Pri tejto ceste jej pomáha Slovenská sporiteľňa, ktorá chce povzbudiť všetky ženy k väčšiemu zapojeniu sa do rozhodovania a verejného života. Malo by to veľký vplyv na lepšiu budúcnosť a prosperitu Slovenska. Navyše, jej výstup má aj charitatívny rozmer. Spolu s Nadáciou Slovenskej sporiteľne a Nadáciou pre deti Slovenska rozbiehajú zbierku pre lepšiu budúcnosť jednorodičovských rodín.

Takže si pripravená aj na to, že sa ti nepodarí vystúpiť na vrchol?

Som si vedomá toho, že ani najlepšia príprava mi nezaručí stopercentný úspech. Predpokladám, že ak mi to nevyjde, budem smutná a sklamaná. Preto budem hľadať alternatívu, ako to napraviť, respektíve skúsiť znova. Veci v živote nejdú vždy dobre. Pre mňa je sila v tom vedieť sa postaviť opäť na nohy. Za úspechmi každého veľkého výkonu je veľa pádov.

Ktorou trasou sa chystáš hore?

Snívala som o severnej strane. Ale práve po tom, ako som si vyhodnotila riziká, som sa rozhodla ísť južnou z Nepálu. Na úspešné dosiahnutie vrcholu, ale aj pre existujúcu infraštruktúru pre prípadnú záchranu, je ideálnejšia. Takže áno, zvolila som klasiku, idem s kyslíkom, ktorý plánujem používať až nad výškou sedemtisíc metrov, a s vlastným šerpom.

Médiami prebehli aj obrázky, ako čakajú ľudia na výstup na Everest. Neobávaš sa toho, že tam bude „zápcha“ a že budeš musieť čakať, budeš postávať a nebude závisieť od teba, či sa môžeš pohnúť ďalej?

Určite sa pripravujem na to, že sa to stať môže. Verím v odbornosť svojho expedičného tímu, že sa týmto zápcham dokážeme vyhnúť, respektíve ich správne zvládnuť.

Ako dlho bude trvať tvoja expedícia?

Celá expedícia by mala trvať približne 60 dní. Začínam v apríli, keď odlietam do Káthmandú. Pred samotným výstupom na Everest sa pôjdem aklimatizovať na Lobuche East. Je to nepálska šesťtisícovka, ktorú horolezci využívajú na aklimatizáciu pred Everestom. Zo základného tábora vystúpim do vyšších táborov a takto postupne sa budem aklimatizovať. Na samotný vrchol pôjdem naraz zo štvrtého tábora niekedy začiatkom mája, keď to počasie dovolí. Náročné budú aj teplotné podmienky, keď môžu klesnúť aj pod mínus 25 stupňov. A, samozrejme, hladina kyslíka, ktorá je na úrovni 6,8 percenta. Vrátiť by som sa mala začiatkom júna.

Zdolala si už nejakú vysokú horu?

V rámci prípravy na Everest som koncom vlaňajška vyšla na Aconcaguu, ktorá meria takmer 7-tisíc metrov. Ešte predtým som s kamarátom zdolala Mont Blanc a absolvovala expedíciu na Mera Peak. Výstup aspoň na jednu minimálne 6,5-tisícovku až sedemtisícovku je jednou z podmienok, aby človek mohol skúsiť výstup na Everest.

Ľudia si myslia, že výstup na Mont Blanc je jednoduchší ako na Mera Peak, lebo je nižší. Ale my sme mali sťažené podmienky, bolo veľmi horúco. Na úseku, ktorý sa nazýva kuloár smrti, padali celý čas veľké skaly. Tu som mohla zužitkovať aj svoje vedecké skúsenosti. Našla som si článok o meraní rizika pádu skál, ktorý nám veľmi pomohol týmto úsekom prejsť. Na rozdiel od niektorých horolezcov, ktorí tieto poznatky nemali a museli si zavolať záchrannú helikoptéru.

Okrem tejto výzvy nás čakala aj ďalšia. Najstrmšia časť vrcholu bola totiž celá zľadovatelá. Na druhej strane nám to poskytlo výhodu vychutnať si vrchol bez spoločnosti ďalších horolezcov. Ak mám po výstupe ešte dosť síl, oslávim ho mojím obľúbeným tancom v štýle techno. To sa mi podarilo aj na vrchole Aconcaguy.

Ako sa pripravuješ na výstup?

Tréning aj výstup si plánujem sama. Prípravu na poveternostné podmienky mám veľmi dobrú aj vďaka tomu, že žijem v Škótsku, a to je známe práve ťažkými poveternostnými podmienkami. Počasie sa tam mení veľmi rýchlo, je nepredvídateľné, za jeden deň prejdú aj štyri ročné obdobia. Zainteresovaní ľudia hovoria, že samotný výstup je zo 60 percent o mentálnej príprave, 20 percent fyzickej a 20 percent je aklimatizácia.

Pripravujem sa aj tak, že zaspávam pri zvuku víchrice, nech si zvyknem na hluk vetra. V nadmorských výškach telo reaguje úplne inak, takže mám aj dychové cvičenia. Pracujem s metódou pozitívnej vizualizácie, teda predstavovania si úspešného zvládnutia jednotlivých, najmä tých najťažších úsekov. Okrem toho pracujem na svojom kardiu a zväčšení svalovej hmoty. Ako športová lezkyňa som bola o osem kíl ľahšia. Takže som na proteínovej diéte a posilňujem hlavne nohy.

Prečo si sa vlastne rozhodla zdolať Everest?

Pre mňa samotnú je tento výstup veľmi symbolický. Prešla som si v  ťažkými vecami. Zažila som znásilnenie, blokovala som to dlhých desať rokov. Taktiež som zažívala domáce násilie a strácala som životné smerovanie, neverila som si. Vtedy mi veľmi pomohli ženy z môjho okolia. Kamarátka ma nasmerovala na organizáciu Woman's Aid.

K tomu som začala veľmi citlivo vnímať aj ďalšie formy rodovej nerovnosti, keď v Británii prijali zákon, že zamestnávatelia musia zverejniť platy mužov a žien. Zistila som, že sú tu obrovské rozdiely. Rovnako aj v možnostiach kariérneho postupu. Odmenou pre mňa bude už to, že inšpirujem ďalšie ženy, čo sa aj pomaly deje. Už dve ženy z môjho okolia vďaka mne požiadali o pomoc a je im lepšie Ak mojím príbehom inšpirujem aj ďalšie, bude to možno viac ako dosiahnutie vrcholu. A chcem inšpirovať aj moju dcéru. Aby videla, že prekážky sa dajú zdolať, len si musí veriť.

Svojmu výstupu na Everest by si chcela dať aj vyšší cieľ. Spolu s Nadáciou Slovenskej sporiteľne a Nadáciou pre deti Slovenska rozbiehame zbierku pre jednorodičov. Prečo je to pre teba dôležité?

Sama som bola jednorodičom a viem, aké je to ťažké. Práve organizácia Woman's Aid mi pomohla napríklad aj so zaplatením psychologického poradenstva. Preto by som bola rada, keby sa podarilo nazbierať dosť peňazí na sebarozvoj, poradenstvo, vzdelanie a zvyšovanie kvalifikácie pre tých, ktorí to najviac potrebujú.

Ako dlho už lezieš? Robíš to od detstva?

Nie. Pochádzam z rodiny so šiestimi deťmi a nemali sme peniaze na to, aby sme športovali. Vtedy som „trénovala“ iba lozením po stromoch. Naozaj som začala liezť asi pred ôsmimi rokmi, keď sa ma kamarát opýtal, či chcem ísť liezť. Vtedy som o lezení skoro nič nevedela. Ale rada skúšam nové veci. Vzal ma na útes pri mori. Myslela som si, že to nezvládnem. Ale pocit, keď som útes vyliezla, bol neskutočný.

Po ročnej prestávke sa mi náhodou posťažovala známa, že musí ísť liezť na lezeckú stenu so svojím 13-ročným synom. Ponúkla som sa jej, že ho zoberiem. Takže som začala liezť s ním.

Zdá sa, že lezenie ti dáva viac, ako len dobrý pocit zo športového výkonu.

Lezenie samotné je relax pre moju myseľ. Človeku sa vyčistí myseľ, keď sa chytí prvých úchytov. Nepremýšľa o tom, ako sa majú deti a čo bude variť. Je to pre mňa únik z reality.

Lezecká komunita, do ktorej som sa dostala, je však pre mňa veľmi dôležitá. Zo sociálneho hľadiska sú mi veľmi blízki. Ide tam aj o dôveru, ktorú si musíte k svojmu lezeckému partnerovi vybudovať. Vytvárajú sa silnejšie vzťahy a putá. Tam som sa zoznámila aj s mojím terajším priateľom Paulom. Pri ňom som sa naučila veľa lezeckých techník.

Keďže si amatérska horolezkyňa, čím sa zaoberáš vo svojom civilnom živote?

Pracujem ako vedkyňa v rámci imunológie. Vyvíjame testy na odhalenie rôznych chorôb, primárne onkologických. Zároveň pracujem ako líderka pre udržateľnosť a som členkou výboru pre zdravie a bezpečnosť.

Žiješ a pracuješ v Škótsku. Vyštudovala si na Slovensku alebo v zahraničí?

Keďže pochádzam z Prešova, začala som študovať chémiu na prírodovedeckej fakulte v Košiciach. Školu som nedokončila, dala som si pauzu, ale už som sa nevrátila. Buď som ja nebola pripravená na tento vzdelávací systém, alebo on nebol pripravený na mňa. Memorovanie naozaj nie je moja silná stránka. Potom som si našla odbor imunológia a toxikológia na univerzite v Edinburgu. Bola to úplne iná skúsenosť.

Pomohol iný vzdelávací systém?

U mňa zmena školského systému urobila veľmi veľký rozdiel. Naozaj som mala problém s bifľovaním sa alebo s odpovedaním v malej kancelárii, kde nikto iný nepočul moju odpoveď, iba jeden profesor. Prišlo mi to netransparentné. Na Slovensku som skoro prepadla, v Škótsku som dostala ocenenie za najlepšieho študenta biologických vied na celej fakulte.

Smutná vizitka slovenského školstva...

Verím že máme veľa dobrých učiteľov a mladých ľudí, ktorí, ak aj pôjdu študovať do zahraničia, tak sa raz vrátia. Rovnako verím, že aj ja sa raz vrátim. Mám to ako otvorenú otázku. Už som si tu aj hľadala prácu, ale vedu na Slovensku treba trochu povzbudiť. Máme síce veľmi veľa múdrych ľudí, ale málo pozícií...

Ale v Škótsku máš aj rodinu, partnera...

Áno, aj kvôli tomu ostávam v Škótsku.

Čo bude tvoj ďalší cieľ, ak sa ti podarí zdolať Everest?

Som otvorená výzvam. Možno to bude zdolanie Seven Summits alebo po slovensky Koruny Zeme... Je to sedem najvyšších vrcholov jednotlivých svetadielov. Patrí tam Kilimandžáro v Afrike, Elbrus v Európe, Aconcagua v Južnej Amerike, Puncak Jaya v Oceánii, Denali v Severnej Amerike, Vinson Massif v Antarktíde a Everest. Zárez za Aconcaguu už mám a aj všetko ďalšie je nižšie ako Everest.